Herman Hoeksema
(Translation by Jan Sichula)
Pre tých, ktorí poznajú Písma, je dôležitos témy, ktorou sa zaoberá tento leták, zjavná sama osebe. Témou je evanjelium. Táto téma je už sama osebe nesmierne dôležitá, a to nie len vtedy, keď uvážime, že tu stále bolo a je veľa nepochopenia ohľadom otázky, čo je evanjelium a ako sa má káza. Stačí niekoľko odkazov na Bibliu, aby sme dokázali toto tvrdenie o dôležitosti tejto témy. Písma veľmi často hovoria o evanjeliu, buď priamo alebo nepriamo. Popisujú ho ako „evanjelium Božie” (Rim. 1:1; II. Kor. 11:7; I. Tes. 2:8-9; I. Pet. 4:17). Je to Božie evanjelium, a nie naše. On ho vymyslel, On ho uskutočnil, On ho vyhlasuje. Z toho vyplýva, že ak my máme káza evanjelium, potom treba poklada za nanajvýš dôležité to, aby sme sa od Neho naučili, čo to je, aký je jeho obsah a ako sa má oznamova.
Čo sa týka svojho obsahu, nazýva sa evanjeliom o Synovi Božom (Rim. 1:3, 9; Marek 1:1). V evanjeliu teda Boh prehlasuje niečo o svojom jednorodenom Synovi a my sa musíme horlivo usilova, aby sme v našej prezentácii neskreslili obraz Syna, ktorý evanjelium prináša. Taktiež sa nazýva aj evanjeliom Kristovým alebo evanjeliom Ježiša Krista, pomazaného Spasiteľa (Rim. 15:19; I. Kor. 9:12; II. Kor. 2:12, 9:13, 10:14; Gal. 1:17). Ďalej je vymedzené ako evanjelium slávy požehnaného Boha a naša prezentácia evanjelia nesmie ma sklony mari, alebo zahmlieva túto slávu (I Tim. 1:1); a tiež z neho vyžaruje sláva Kristova a evanjelium ju musí deklarova (II. Kor. 4:4). Je to aj evanjelium o kráľovstve (Mat. 4:23, 9:35, 24:14) a toto kráľovstvo, čo sa týka svojho plánu, pôvodu, naplnenia a budúcnosti, musí by správne vysvetlené, kedykoľvek sa káže evanjelium. A tie ďalšie opisy ako sú: evanjelium milosti Božej, evanjelium vášho spasenia, evanjelium pokoja (Skutky 20:24; Ef. 1:13, 6:15), slúžia na to, aby ešte viac vtlačili do našej mysle skutočnos, že ten, kto prichádza do styku s evanjeliom, prichádza do kontaktu s niečím Božím, veľmi vzácnym, vyvýšeným, čo do pôvodu a obsahu, niečím, čo sa môže ľahko poškodi alebo znečisti pri zaobchádzaní. A keď zvážime to, že cirkev Ježiša Krista je povinná hlása evanjelium, toto evanjelium Božie, Jeho Syna, Krista, kráľovstva, milosti, spasenia, pokoja, slávy Božej a Kristovej, káza ho každému stvoreniu podľa príkazu, ktorý jej zanechal jej Pán; keď navyše uvážime, že v každom období a obzvláš v tom našom, existuje veľa údajných kazateľov, ktorí evanjelium prezentujú, ako by to bol ten najlacnejší tovar na verejnom trhovišti, určite ochotne priznáte, že naša téma je naozaj dôležitá.
Z tohto dôvodu som si zaumienil predloži vám nasledovné:
Evanjelium
III. Vo svojom historickom naplnení
IV. Vo svojom správnom oznamovaní
Evanjelium vo svojom úmysle
Písma často používajú dva pojmy, ktoré sú vo svojom význame práve tak úzko previazané, ako sú v pôvodnom gréckom jazyku podobné, čo do znenia. Sú to slová espangelia a euangelion, kde prvé znamená „sľub” a to druhé je slovo, ktoré prekladáme ako naše „evanjelium.” Že tieto slová sú v našich myšlienkach prepojené, je zjavné aj z toho pomerne rozšíreného výrazu „zasľúbenie evanjelia,” ktoré sa často používa a tiež sa vyskytuje aj v našich vyznaniach viery. Zdôrazňuje sa tu, že evanjelium obsahuje zasľúbenie.
Ale tento blízky vzah medzi zasľúbením a evanjeliom sa stane ešte zjavnejším a uvidíme ho v trochu inom svetle, keď sa obrátime k Písmam a zistíme, že podľa nich je evanjelium v podstate evanjeliom zasľúbenia. Toto je priamo vyjadrené v Galatským 3:8 a Skutkoch 13:32. V tom prvom texte čítame: „A Písmo predvidiac, že Bôh z viery ospravedlňuje pohanov, predzvestovalo Abrahámovi: Požehnané budú v tebe všetky národy.” Všimnite si, že v tom poslednom výraze je prítomné zasľúbenie.
Takže, podľa tohto textu, keď Abrahám dostal toto zasľúbenie, bolo mu kázané evanjelium. Evanjelium a sľub sú teda stotožnené takým spôsobom, že to, že Boh dal zasľúbenie Abrahámovi skrze Písma, je kázanie evanjelia. A v Skutkoch 13:32 čítame: „Aj my vám zvestujeme (euangelidzometha) o tom zasľúbení, ktoré dostali otcovia, že ho Bôh naplnil ich deom, nám, vzkriesiac Ježiša z mŕtvych.” Neskôr ukážeme, že je zrejmé, že zasľúbenie, ktoré dostali otcovia a ktoré sa naplnilo nám, ich deom, je to isté ako to spomenuté v Galatským 3. A tiež je veľmi očividné, ako aj v predchádzajúcej pasáži, že apoštol tu hovorí o zvestovaní tohto zasľúbenia ako o kázaní evanjelia alebo hlásaní dobrej zvesti. Evanjelium je potom v zásade, podľa svojho úmyslu, evanjeliom zasľúbenia a na toto zasľúbenie chceme pritiahnu našu pozornos, aby sme mohli vysvetli evanjelium podľa toho, ako je prezentované v Písmach.
Biblia veľmi často hovorí o zasľúbení. Niekedy sa na neho odkazuje v množnom čísle, aby vyjadrila bohatstvo jeho dôsledkov; častejšie však v jednotnom čísle, aby označila jeho jednotu a identitu, ale vždy je to to isté zasľúbenie. Je to zasľúbenie, ktoré dostal Ábel, Enoch a Noe, Abrahám, Izák a Jakob. Pretože, keď spomína jedenásta kapitola listu Židom týchto svätých z obdobia starej dispenzácie, tak potom, ako spomenula ich život a smr, či vlastne prenesenie vierou, hovorí toto: „Tí všetci pomreli vo viere bez toho, že by boli dostali Bohom dané zasľúbenia, ale ich zďaleka videli a boli presvedčení o nich a vítali ich a vyznávali, že sú cudzincami a pútnikmi na zemi” (v. 13). A keď autor listu Židom dokončí svoje skúmanie života a zápasu mnohých ďalších z tohto veľkého oblaku svedkov, tak ich všetkých nakoniec zahrnie do tohto záverečného prehlásenia: „A tí všetci, hoci dostali svedoctvo vierou, neodniesli si zasľúbenia” (v. 39).
Z týchto úryvkov je zrejmé, že počas celej starej dispenzácie tu bolo prítomné zasľúbenie, ktoré dostali svätí, zasľúbenie, ktoré prijali a verili mu, podľa ktorého žili a zomierali a kvôli ktorému boli ochotní by cudzincami a pútnikmi na zemi, trpie hladom, by vo vyhnanstve a vo väzení a znies ukrutnosti, posmechy a bičovanie. Boli zabíjaní mečom, rezaní pílami, chodili sem a tam v ovčích a kozích kožiach, mali nedostatok, boli súžení a trápení. A práve na tejto ich veľkej viere, trpezlivom znášaní a krutých utrpeniach, smieme vidie odraz nádhery a bohatstva tohto zasľúbenia, ktoré vlastnili a videli zďaleka. Galatským 3 je klasická kapitola na túto tému zasľúbenia. Zdôrazňuje to, že zasľúbenie bolo dané Abrahámovi a jeho semenu, a že toto Abrahámovo semeno je na prvom mieste a v zásade Kristus (v. 16). Je jasné, že Kristus, to Semeno, ktoré je naplnením zasľúbenia, je v tom istom čase aj hlavným príjemcom tohto zasľúbenia. Tvrdí sa tam, že zákon, ktorý prišiel o štyristotridsa rokov neskôr než zasľúbenie pre Abraháma, nemohol v žiadnom prípade zruši toto zasľúbenie (v.17); a že Boh dal Abrahámovi dedičstvo skrze zasľúbenie (v. 18). Celé to vrcholí záverom, že ak sme Kristovi, potom sme Abrahámovým semenom a podľa zasľúbenia sme dedičmi (v. 29).
Čo sa týka obsahu tohto zasľúbenia, Písma ho spomínajú ako zasľúbenie Svätého Ducha, ktorý je daný Kristovi (Skutky 2:33) a tým, ktorí sú Jeho skrze vieru (Gal. 3:14); zasľúbenie života (I. Tim. 4:8; II. Tim. 1:1); zasľúbenie večného života (I. Jána 2:25); zasľúbenie Kristovho príchodu (II. Pet. 3:4); zasľúbenie o vstupe do Jeho odpočinku (Žid. 4:1); zasľúbenie o zdedení sveta (Rim. 4:13); zasľúbenie o vzbudení Spasiteľa z Dávidovho semena (Skutky 13:23). Z tohto dôvodu Písma tiež hovoria o Duchu ako o Duchu zasľúbenia (Ef. 1:13); o deoch zasľúbenia, to jest o deoch, ktoré sa narodili v línii zasľúbenia, z moci zasľúbenia a podľa zasľúbenia, a na ktorých spočíva toto zasľúbenie (Rim. 9:8). Ukazuje na dedičov zasľúbenia a na spoludedičov zasľúbenia, pretože toto zasľúbenie nebolo dané všetkým ľuďom (Žid. 6:17, 11:9, atď). A na začiatku novej dispenzácie oznamuje: „Lebo vám patrí to zasľúbenie a vašim deom a všetkým na široko-ďaleko, ktorých- a koľkýchkoľvek si povolá Pán, náš Bôh” (Skutky 2:39).
Teraz je veľmi dôležité, aby sme jasne pochopili podstatu zasľúbenia. Zasľúbenie v žiadnom prípade nie je to isté ako ponuka. Napríklad, pri ponuke osoba, ktorá ponúka týmto prehlasuje svoju ochotu urobi niečo pre osobu, alebo poskytnú niečo osobe, ktorej je adresovaná ponuka, ale táto ponuka je na to, aby sa uskutočnila, podmienená ochotou druhej strany, podmienená jej súhlasom s ponukou. Ale so zasľúbením je to inak. Je to vyhlásenie, písomné alebo ústne, ktoré zaväzuje vyhlasujúcu osobu vykona, alebo naopak zdrža sa vykonania veci, ktorá je zasľúbená. Je to záväzok, ktorý nie je podmienený nejakou príslušnou povinnosou alebo nutnosou na strane osoby, ktorej je nejaká vec prisľúbená. Zasľúbenie teda obsahuje záväzok učini konkrétne dobré, spolu s kladným uistením, že toto dobré bude venované osobe, alebo vykonané v prospech osoby, ktorá dostáva toto zasľúbenie.
Táto istota u zasľúbenia je, čo sa týka zasľúbenia v Písmach, zdôraznená skutočnosou, že je to Boh, ktorý dáva zasľúbenie. Boh je autor zasľúbenia; On je aj ten, ktorý uskutočňuje sľúbenú vec; On oznamuje zasľúbenie. Z tohto všetkého vyplýva, na prvom mieste, že zasľúbenie nemôže by podmienené, pretože Boh je Bohom a jeho skutky rozhodne nemôžu by podmienené vôľou stvorených bytostí. A za druhé, toto ukazuje, že zasľúbenie je práve tak verné a pravdivé, ako je Boh nemenný. On určite naplní zasľúbenie. Keď sa On sám zaviaže vykona niečo, alebo udeli čokoľvek, je zaviazaný samým sebou a všetkými svojimi božskými atribútmi uskutočni toto zasľúbenie tým, ktorým ho dal, pretože sám seba nemôže zaprie.
A táto myšlienka zasľúbenia so sebou nevyhnutne nesie skutočnos, že je adresované konkrétnej skupine. Ponuka, ktorá je viazaná na prijatie a súhlas druhej strany môže by všeobecná; zasľúbenie, ktoré zaväzuje sľubujúcu stranu a ktoré má isté naplnenie, vyžaduje vymedzenú druhú stranu. A tak je to aj v Písmach. Lebo zasľúbenie bolo primárne dané Kristovi, a cez Neho bolo dané semenu Abrahámovmu, deom zasľúbenia, tým, ktorí sú označení ako dedičia a spoludedičia zasľúbenia. Že toto je určite správne chápanie zasľúbenia, je jasne vyjadrené v Písme. Pretože v Židom 6:13-14, 17 čítame: „Lebo keď dával Bôh Abrahámovi zasľúbenie, keďže nemal na koho iného väčšieho prisaha, prisahal sám na seba a povedal: Požehnám, áno, požehnám a a veľmi a rozmnožím … A preto, že Bôh chcel svrchovane ukáza dedičom zasľúbenia nezmeniteľnos svojej rady, vložil do toho prísahu.” Pre dedičov zasľúbenia je toto zasľúbenie isté, pretože je zakorenené v nezmeniteľnej rade Najvyššieho!
Témou evanjelia je, že je to dobrá správa o tomto Božom zasľúbení. Radostná novina o radostných veciach je význam slova euangelion. Je to dobrá správa z dvoch príčin. Na prvom mieste z dôvodu terajšieho trápenia sa dedičov zasľúbenia. Sú vo svete a v ňom sú vystavení hriechu a porušenosti, utrpeniu a smrti. Ich prítomná skúsenos je skúsenos smútku a žiaľu, súženia a trápenia, skľúčenosti a vzdychania. A zasľúbenie pred nich stavia vyslobodenie z ich terajšieho stavu trápenia a biedy. A za druhé, evanjelium je dobrá správa kvôli nevysloviteľne veľkému bohatstvu dedičstva, ktoré je zasľúbené. Pretože zasľúbenie nestavia pred dedičov také vyslobodenie z hriechu a smrti, ktoré by ich navrátilo do pôvodného postavenia a podmienok, ale napĺňa ich srdcia takou nádejou slávy, aká nikdy nepovstala v žiadnom ľudskom srdci.
Je len rozumné tvrdi, že túto radostnú správu týkajúcu sa zasľúbenia, môže oznámi len ten, u ktorého má pôvod a to je Boh. Boh prehlasuje zasľúbenie. On káže evanjelium. Evanjelium, ktoré hovorí o veciach, ktoré oko nevidelo a ucho nepočulo a ktoré nikdy nevošli na ľudské srdce, môže prís len cez zjavenie. Ale toto Božie zjavenie, toto Božie vyhlasovanie evanjelia sa vždy uskutočňovalo cez pôsobenie ľudí. A tak teda ten, kto káže evanjelium, môže s autoritou v Božom mene prehlasova radostnú správu o zasľúbení, o istote jeho naplnenia, o bohatstve jeho požehnania, o napredovaní pri napĺňaní zasľúbenia v histórii. Počas celej histórie sveta, sa na svete nachádzajú dedičia zasľúbenia. Oni poznajú zasľúbenie. Dychtivo sa o neho zaujímajú a túžia po jeho naplnení. Skúmajú, aký je jeho obsah a blízkos jeho naplnenia. A evanjelium káže ten, kto dokáže odpoveda na tento dychtivý záujem a prinies nejakú dobrú správu o zasľúbení.
Evanjelium vo svojom obsahu
Všetky tieto veci musia takisto aj vymedzi, čo sa ukáže ako zjavné samo osebe, totiž obsah Božieho evanjelia. Ak je evanjelium radostná správa o zasľúbení, o tom, že On im udelí veľké dobro a zabezpečí pre nich slávne dedičstvo, vyplýva z toho, že obsah evanjelia musí by stále takýto kvôli vzahu s obsahom zasľúbenia, a že ten, kto deklaruje čokoľvek iné, než bohatstvo zasľúbenia, nekáže evanjelium, ale márnu ľudskú filozofiu. Musí to tak by, vzhľadom na istotu zasľúbenia a ten, kto mení isté zasľúbenie na neistú a podmienenú ponuku, takto znehodnocuje Božie zasľúbenie a evanjelium zasľúbenia. A tiež to tak nakoniec musí by aj s ohľadom na zasľúbenie a ten, kto prezentuje túto záležitos tak, ako keby Boží sľub dostali všetci ľudia, alebo nejaký neistý počet ľudí, nekáže žiadne evanjelium a robí z Boha klamára. Pretože Boh nenaplní tento sľub všetkým, ale len tým, ktorým ho dal, to jest semenu Abrahámovmu, dedičom podľa vyvolenia milosti.
Ďalej, obsahom zasľúbenia je podľa Písiem Kristus a všetky Jeho bohatstvá spasenia a požehnania. Pretože to je zasľúbenie – že Boh vzbudí Spasiteľa zo semena Dávidovho, že toto semeno Dávidovo ponesie hriechy Božieho ľudu a že ho Boh vzkriesi z mŕtvych a dá mu slávu, vyvýši ho na trón jeho otca Dávida a dá mu za vlastníctvo všetky končiny zeme. On je to sľúbené semeno. Zasľúbenie teda, podľa Písiem, zahrňuje istotu spravodlivosti a pokoja, odpustenia a synovstva, vyslobodenia a posvätenia, večného života a slávy, istotu neporušiteľného a nepoškvrniteľného dedičstva, ktoré nikdy neuvädne. Pre Krista a pre všetkých, ktorí sú v ňom, znamená, že sa stanú dedičmi sveta, zdedia nové a nebeské kráľovstvo a budú navždy prebýva v Božom nebeskom stánku.
A teda sľub takisto obsahuje aj dar Svätého Ducha, najprv pre Krista, potom tiež aj pre tých, ktorí sú z Neho, aby sa cez tohto Ducha mohli všetky požehnania Kristove dosta na cirkev. Lebo by bolo chybou predstavi túto záležitos tak, ako keby Boh zasľúbil nejaké skutočné požehnania zo spasenia pre semeno Abrahámovo, alebo dokonca všetkým ľuďom vo všeobecnosti, aby tak potom záležalo na ich súhlase, či bude alebo nebude toto zasľúbenie pri nich naplnené. Dar Svätého Ducha je veľmi rozhodne zahrnutý v tomto zasľúbení. Je to Božie zasľúbenie, je to konkrétne zasľúbenie, že Boh vyleje svojho Ducha na každé telo. A skrze tohto Ducha sám účinne spôsobuje spasenie v Kristovi v srdciach celého svojho ľudu, a to prostredníctvom nástrojov znovuzrodenia, povolania, viery, ospravedlnenia, posvätenia, zachovania a oslávenia. Skrze tohto Ducha sú prenesení z temnoty do svetla a sú držaní Božou mocou na spasenie, ktoré sa má zjavi v posledných časoch. Všetko toto je zhrnuté v zasľúbení, totiž v kladnej deklarácii z Božej strany, že určite udelí tieto požehnania a úžitky zo spasenia na celý svoj ľud.
Toto zasľúbenie je súčasne aj obsahom evanjelia. Je to Božie evanjelium, teda evanjelium, ktorého autorom je len On sám a ktoré On prehlasuje. On jediný je schopný oznamova ho, aj keď pri jeho zjavovaní a kázaní je použité zastupiteľstvo človeka. A čo sa týka obsahu, je to evanjelium o Jeho Synovi, evanjelium Kristovo, aby bol pri oznamovaní evanjelia kázaný len samotný Kristus. Z tejto príčiny je to aj evanjelium slávy požehnaného Boha, pretože v a skrze Krista je zjavená sláva tohto požehnania a tiež je to aj evanjelium slávy Kristovej, pretože Boh dal Kristovi a všetkým, ktorí mu patria, svoju vlastnú slávu.
Táto sláva požehnaného Boha, skrze slávu Kristovu a skrze slávu cirkvi, ktorej je On hlavou, sa musí uskutočni v evanjeliu. Je to evanjelium kráľovstva, pretože vrcholným bodom zasľúbenia, ktoré sa musí oznamova v evanjeliu, je kráľovstvo nebeské vo svojej duchovnej a konečnej realizácii. Je to evanjelium Božej milosti, pretože všetko Božie dielo v záujme naplnenia zasľúbenia je manifestácia Jeho suverénnej milosti, suverénnej vo svojom vzniku, suverénnej vo svojom objektívnom uskutočnení v Kristovi, suverénnej vo svojej aplikácii na Boží ľud. Je to evanjelium pokoja, pretože v ňom Pán nebies verejne rozhlasuje mier a prináša dobrú zves. A tiež, nakoniec je to aj evanjelium vášho spasenia, pretože deklaruje naplnenie vášho spasenia z hriechu a smrti do slávnej slobody Božích detí!
Na základe Božieho slova, ktoré jediné môže by naším svetlom, prichádzame teda k záveru, že evanjelium je radostná správa o zasľúbení nášho spasenia, o istom Božom zasľúbení, že On nás rozhodne vyslobodí zo všetkých hriechov a viny, porušenia a smrti, že nás prenesie do toho najvyššie predstaviteľného, alebo skôr po ľudsky nepredstaviteľného blaha svojho nebeského kráľovstva a svojej zmluvy. A evanjelium vyhlasuje:
(1) že Boh objektívne uskutočnil celú plnos svojho spasenia v a skrze Krista Ježiša, Jeho poníženie a vyvýšenie;
(2) že Boh subjektívne realizuje a uplatňuje všetky požehnania spasenia skrze Ducha zasľúbenia;
(3) že On toto dielo spasenia uskutočňuje na komkoľvek sám chce, to jest na svojom ľude, na vyvolených, na tých, ktorí veria v Krista, pokorných a zlomených srdcom, obažených a namáhajúcich sa, na všetkých, ktorí plačú na Sione.
Evanjelium vo svojom historickom naplnení
Čo sa týka historického naplnenia tohto evanjelia, musíme si na prvom mieste všimnú, že tu spolupôsobia dva faktory. V prvom rade, Boh naplňuje obsah zasľúbenia, zasľúbené dedičstvo, historicky, krok za krokom. A v druhom rade, ako naplnenie zasľúbenia napreduje a približuje sa k svojmu dovŕšeniu, On tiež vyhlasuje zasľúbenie, prehlasuje evanjelium a zjavuje svojmu ľudu dielo svojho spasenia. To znamená, že vysvetľuje svojmu ľudu dielo spasenia krok za krokom; a súčasne s tým ako sa výrazy zjavenia stávajú jasnejšie a jasnejšie, obracia ich pozornos dopredu, smerom ku konečnému dedičstvu, ktoré sa má naplni v ten deň, keď sa naplní zasľúbenie.
Pamätajúc na toto, obraciame vašu pozornos najprv na evanjelium v starej dispenzácii. V prvom raji nepochybne existoval obraz zasľúbenia, pozemský obraz tých nebeských vecí, ktoré mal Boh pripravi pre svoj ľud v Kristovi Ježišovi, pretože tam bol s ľuďmi Boží stánok. Prvý človek bol zemský zo zeme, ale aj napriek tomu bol obrazom toho druhého. Raj bol obrazom nebeského stánku Božieho a strom života bol obraz večného nebeského stromu života v novom stvorení. Slnko jasne svietilo, aj keď s pozemským leskom v tom skorom ráne stvorenia. Ale slnko zašlo, prvé veci sa pominuli a noc hriechu a smrti sa usadila na svete. Prvý Adam nezostal verný voči Božej zmluve, padol do temnej priepasti hriechu a viny, z ktorej sa už nikdy nemohol sám zachráni.
V jeho bedrách sa nachádzali vyvolení. Týchto vyvolených, cirkev Kristovu, strhol so sebou do svojho pádu. Ale Boh pripravil lepšiu vec pre svoj ľud. Lepšiu vec, ktorá sa nedala uskutočni inak ako skrze túto noc hriechu a smrti. Položil nepriateľstvo medzi človeka a hadove semeno. Uskutočnil svoju večnú zmluvu. A ako ju uskutočnil, okamžite ju aj oznámil svojmu ľudu v tej matke všetkých zasľúbení: „A položím nepriateľstvo medzi tebou a medzi ženou, medzi tvojím semenom a medzi jej semenom; ono ti rozdrtí hlavu a ty mu rozdrtíš pätu.”
Od tejto chvíle budú musie deti zasľúbenia kráča v noci. Ale v tejto noci kráčali vo svetle zasľúbenia a kráčajúc v tomto svetle, žili v nádeji a vystierali sa po naplnení tohto zasľúbenia. Vo svetle tohto zasľúbenia a v tejto nádeji privádzali na svet deti, neprestajne očakávajúc na zasľúbené Semeno. Vo svetle tohto zasľúbenia a v sile tejto nádeje, ktorá je podstatou celého ich života, zápasili a bojovali v bitke, odsúdili svet, vyznávali, že sú cudzincami a pútnikmi na zemi a očakávali mesto, ktoré má základy a ktorého staviteľom a remeselníkom je Boh.
Často to vyzeralo temne, veľmi temne pre naplnenie tohto zasľúbenia a pre dedičov kráľovstva, ktorí sa nachádzali na svete. Temné to bolo aj vo svete pred potopou, kde bola cirkev prenasledovaná, až kým nezostalo niekoľko, to jest osem duší. Ale oni sa pridŕžali zasľúbenia a obdržali víazstvo a v Noem sa cirkev stala dedičom sveta v spravodlivosti. Odteraz už nemala zaznie ďalšia kliatba nad zemou. Milos prenikla so svojím požehnaným svetlom cez temnotu Božieho hnevu a nakreslila na oblohe nádhernú dúhu, čo bolo zasľúbením konečného víazstva pre Noeho a jeho semeno.
Temno to vyzeralo aj vtedy, keď sa svet zjednotil okolo úmyslu postavi Babylonskú vežu a potom neskôr, keď Boh oddelil Abraháma, svojho priateľa, aby odišiel do krajiny, ktorú mu ukáže. Ale Abrahám uveril Bohu a počítalo sa mu to za spravodlivos. Aj keď on a Izák a Jakob nikdy nevlastnili ani len kúsoček zeme v zasľúbenej krajine, aj tak žili v nádeji a zomreli vo viere, že budú vlastni krajinu Kanaán. A oni ho aj budú vlastni. Nesmieme poveda, že Abrahám a jeho semeno nebudú vlastni Kanaánsku krajinu, pretože Božie zasľúbenia sú áno a amen v Kristovi. Lenže Židia nie sú Abrahámovým semenom, ale je ním Kristus a Jeho ľud. A tá pozemská krajina pri Stredozemnom mori nie je zasľúbená krajina, pretože oni všetci hľadali lepšiu, totiž nebeskú krajinu.
Temno to vyzeralo, keď boli dedičia zasľúbenia ohrození zánikom v Egyptskej zemi. Ale mali zasľúbenie a Boh zjavil, že bude ďalej postupova smerom k naplneniu zasľúbenia. A On aj uskutočnil evanjelium, tak ako im ho kázal. Vyslobodil ich mocnou rukou, prijal ich do svojej zmluvy, dal im zasľúbenú zem a v zemi zasľúbenia im v obraze ukazoval zasľúbenie mnohými spôsobmi. Cez proroka a kňaza a kráľa, cez krajinu a jej dary, cez oltár a obete a vôbec cez službu v svätyni, cez všetko, čo videli a robili a dostali, sa im kázalo slávne evanjelium zasľúbenia.
V tomto zasľúbení žili v nádeji a ako postupne mizli tiene, sväté mesto bolo zničené, chrám bol spálený a dedičia zasľúbenia stonali a nariekali v cudzej zemi. Temné bolo obdobie Babylonského zajatia, lebo sa zdalo, akoby Boh zabudol na zasľúbenie. Ale svetlo evanjelia svietilo stále jasnejšie ako rástla temnota noci. V nádeji proti nádeji sa pozerali dopredu. Pýtali sa: „Hlásnik, čo sa deje s nocou? Máš nejaké správy o zasľúbení? Kedy už príde ráno? Kedy sa už svitanie zasľúbenia prelomí cez túto našu tmavú noc?” A aj cez celú túto tmavú noc, ktorá len ďalej temnela dokonca aj po návrate z Babylonu, boli zachránení nádejou.
Nepochybne je toto tmavé pozadie, voči ktorému si musíme predstavi rados pastierov z Betlehemského poľa, ktorí strážili v tú noc svoje stádo. Vyzeralo to temne vo vzahu k zasľúbeniu. A títo pastieri žili v nádeji zasľúbenia. Možno práve v tej hodine žialili na biedou Izraela a rozmýšľali, kedy nastane čas pre vyplnenie zasľúbenia. Aká to potom bola rados, keď nie ľudský prorok, ale anjel bol ten Boží vyslanec, ktorý im kázal evanjelium. Boh prehovoril k Sionu: „Vstaň. Daj sa poteši!” Immanuel, zasľúbené a dlho očakávané Semeno, sa narodil z panny, zo semena Dávidovho podľa zasľúbenia. A Jeho ľud to musí vedie! A tak im Boh káže skrze svojho anjela a zvestuje im radostnú novinu o veľkej radosti zo zasľúbenia, konkrétne, že sa teraz naplnilo! On sa narodil vám!
A temnota ešte raz zhustne, zhustne až neuveriteľne, keď Ten, o ktorom dúfali, že On vyslobodí Izrael, ale pritom nechápali podstatu a cestu tohto vyslobodenia, zrazu zmizol pod hnevom svojich nepriateľov v tej temnote zakrvaveného dreva! Ale Boh uskutočnil svoje zasľúbenie. On vzkriesil Ježiša z mŕtvych na naše ospravedlnenie, vyvýšil ho nad najvyššie nebesá a dal mu miesto po svojej pravici. A dal mu aj Ducha zasľúbenia a On potom vylial tohto Ducha zasľúbenia na cirkev. A cez tohto Ducha zasľúbenia odovzdáva všetky požehnania zo zasľúbenia na všetkých vyvolených! Boh zakaždým vysvetľuje svojmu ľudu dielo svojej milosti, oznamuje im požehnané evanjelium, radostnú správu o zasľúbení, totiž, že teraz je vyplnené a že nebeské kráľovstvo skutočne prišlo!
Ale ešte stále toto zasľúbenie nedovŕšilo svoje konečné naplnenie. Ešte stále sa dedičia zasľúbenia nachádzajú na svete. Ešte stále kráčajú ako pútnici za noci. Stále sú cudzincami tomuto svetu a hľadajú veci, ktoré sú hore. Stále ešte sú zabíjaní v každom čase a Boh by sa možno aj mohol hanbi necha sa vola ich Bohom, keby tu nebolo tej skutočnosti, že im pripravil mesto. A príchod, to konečné zrealizovanie tohto mesta a krásy jeho slávy, On oznamuje dedičom zasľúbenia, zatiaľ, čo oni sa nachádzajú uprostred temnoty tejto prítomnej noci, aby mohli aj v tomto čase kráča v nádeji a pozdvihova svoje hlavy v očakávaní na plnos slávy, ktorá im je zasľúbená prísahou od Boha ich spasenia! Evanjelium je radostná správa o zasľúbení a siaha až do nebeského mesta, ktoré má zostúpi z neba od Boha!
Evanjelium vo svojom správnom oznamovaní
Dokonca aj z toho, už skôr napísaného, by malo by úplne jasné, že čo sa týka samotného oznamovania evanjelia, nikdy to nemôže by ponuka spasenia. Evanjelium je radostná správa, ktorú nám vydáva Boh o svojom zasľúbení. Preto sa musí káza, oznamova. Nikdy sa nesmie ponúka. Presne takto je to aj vždy opísané v Písmach. Ježiš káže evanjelium kráľovstva (Mat. 4:23, 9:35, 24:14). Pavol kázal evanjelium medzi pohanmi, (Gal. 2:2); kázal Božie evanjelium medzi tými z Tesaloniky (I. Tes. 2:8, 9). Alebo im hovoril evanjelium Božie v mnohom boji (I. Tes. 2:2). Alebo znova, svedčil o evanjeliu milosti Božej (Sk. 20:24). A často je tiež použité na označenie kázania Božieho evanjelia v Kristovi slovo „evanjelizova” alebo „prehlasova radostné veci” (I. Kor. 15:1; II. Kor. 11:7; Gal. 1:11; Zj. 14:6). Ale nikde nenachádzame v celom Božom slove, že by sa evanjelium ponúkalo, alebo, že by evanjelium prezentovalo Božie zasľúbenie ako dobre mienenú ponuku spasenia pre všetkých, ktorí počúvajú kázanie evanjelia. Toto je určite ľudský výmysel.
A ako sme už predtým poznamenali, toto obstojí aj pred zdravým zmýšľaním. Zasľúbenie nemôže by ponúknuté. Ponuka je podmienený návrh. Závisí na súhlase človeka a je ním podmienená. Ale zasľúbenie zaväzuje toho, ktorý zasľúbil. A toto je obzvláš a dôrazne pravdivé vo veci zasľúbenia evanjelia. Je to tak na prvom mieste preto, že je to Boh, ktorý zasľúbil a On nemôže klama. On je verný a pravdivý a určite uskutoční každé svoje slovo. Za druhé, je to tak preto, že veci tu zasľúbené sa proste nedajú uskutočni človekom, a to ani sčasti. Ak by evanjelium bolo kázaním podmienečnej ponuky, potom sa v tej podmienke nenachádza nič, čo by človek prípadne dokázal naplni. Nedokáže sám od seba uveri zasľúbeniu, nedokáže sám od seba ani len chcie uveri v Krista. Nemôže sa kaja a obráti, pokiaľ Boh najprv pri ňom nenaplní zasľúbenie. Inými slovami, Boží sľub je buď bezpodmienečný, alebo je nemožné ho uskutočni. A na treom mieste, zasľúbenie je dané nie všetkým, ale konkrétnej skupine, totiž semenu Abrahámovmu, tým, ktorí sú Kristovi, tým, ktorí boli zvrchovanou milosou vyvolení na spasenie ešte pred založením sveta.
A to ma privádza k záverečnej poznámke, konkrétne, že kázanie evanjelia musí a potrebuje by také, že ukazuje veľmi konkrétne na tých, ktorým je toto zasľúbenie adresované. Evanjelium pre všetkých je evanjelium pre nikoho. Môže síce učičíka svedomie zlostníka a posla ho do pekla v zdanlivej nádeji, ale určite nebude na prospech vyvoleným z tej prostej príčiny, že takéto kázanie ich nespomína ako dedičov zasľúbenia. Evanjelium musí by kázané takým spôsobom, aby veľmi rozhodne oznámilo dedičom zasľúbenia, že je určené pre nich.
Avšak, nepochopte ma nesprávne, toto konkrétne evanjelium musí by verejne oznamované za počutia všetkými. Sčasti preto, že my nevieme, kto sú vyvolení, sčasti aj preto, že je to Božia vôľa, aby aj zatratení počuli evanjelium spasenia skrze vieru a pokánie a aby sa hriech ukázal ako skutočne hriešny, preto musí by kázanie evanjelia všeobecné. Ale uprostred tohto všeobecného kázania evanjelia, musíme vola dedičov zasľúbenia po mene, aby oni mohli spozna, že verná milos Dávidova je pre nich. Nie, že by mohli by označení podľa svojho telesného mena. Ale pri kázaní a skrze kázanie evanjelia im Boh dáva nové meno, duchovné meno, podľa ktorého môžu vedie, že On zamýšľa zasľúbenie pre nich. Objektívne sú vyvolení. Ale podľa svojho duchovného mena, ktoré im zapisuje do ich sŕdc Svätý Duch zasľúbenia, sú ažko sa namáhajúci a obtiažení, sú tí, ktorí lačnejú a žíznia po spravodlivosti, chudobní duchom, tí, čo žalostia, skrúšení a zlomení srdcom, tí, ktorí sa naučili vklada všetku svoju nádej a očakávanie len do krvi Ježiša Krista svojho Pána, ktorý ich miloval a zomrel za nich a vstal na ich ospravedlnenie! Pre nich je zasľúbenie Božie áno a amen. Oni nikdy nebudú zahanbení. Budú zachovaní z Božej moci na spasenie, ktoré je pripravené, aby bolo zjavené v poslednom čase.
Kázanie evanjelia musí rozhodne poteši tých, ktorí žalostia, aby takto oni mohli získa svetlo v temnote a rados v nádeji uprostred utrpenia z tejto prítomnej a únavnej noci!
